80. výročie prielomu v Duklianskom priesmyku

 Pamäť
6. októbra.
Už dávnejšie sme s manželom plánovali navštíviť pamätník padlým v bojoch s nemeckými fašistami pri Duklianskom priesmyku v Karpatoch. Keď sme sa zúčastnili  oslavy 80. výročia oslobodenia Kalinova, prvej oslobodenej obce v bývalom Československu, dozvedeli sme sa, že na Duklianskom priesmyku sa pripravuje veľkolepá oslava 80. výročia dobytia tohto najťažšieho priesmyku. Vojská Červenej armády spolu s 1. čs. armádnym zborom vyrazili na pomoc Slovenskému národnému povstaniu a za cenu obrovských strát vybili z duklianskych opevnení zakopaných a dobre pripravených nemeckých fašistov. Chceli sme sa ísť pozrieť na miesta, kde naši predkovia bojovali za pokoj a šťastie svojich detí a nových generácií. Chcelа som len stáť a poďakovať všetkým, ktorí padli a prežili v tej strašnej vojne proti fašizmu. Tu nebudem hovoriť o tom, čo už bolo v oficiálnych správach, podelím sa s vami len o moje osobné dojmy a úvahy z tohto dňa.
Z domu sme odchádzali okolo deviatej hodiny ráno. Bolo chladno a mrholilo. Na svahoch hôr visela hmla. Dokonca som si myslel, že málokomu sa bude chcieť v takýto deň vypadnúť z útulného tepla domova a ísť niekam na Duklu. Nie tak! Ale všetko po poriadku. Príroda na východe Slovenska je veľmi krásna v každom ročnom období, no najmä na jeseň. Pravda, tento rok je tu zlatá jeseň trochu neskoro, stromy sú ešte zelené, ale aj nudné jesenné dažde majú svoje čaro a prinášajú pocit pokoja. Prechádzali sme dedinami, popri pokosených lúkach, po dolinách. Všade vládol mier a nechcelo sa mi veriť, že pred 80 rokmi tu vybuchovali bomby a tiekla krv a ľudia útočili, ťahali zbrane cez močiare, padali, zomierali… Ale fakt, že bitky tu naozaj boli pripomínali pamätníky a zachovalé protilietadlové delá a húfnice, tanky a guľomety a pri vjazde na Duklu sme na nich narážali stále viac.
Mojím prvým veľkým prekvapením bolo obrovské množstvo ľudí pri pamätníku na priesmyku. Áut bolo veľmi veľa, ale policajné a vojenské hliadky fungovali a bez problémov usmerňovali každého, kto prišiel na parkovisko. Ani som nečakala, že tu nebudeme prví, keďže prvá časť osláv sa v tom čase konala v meste Svidník za účasti predsedu vlády SR, predstaviteľov, hostí a rôznej verejnosti. Ale ukázalo sa, že som sa mýlila. Bolo tu veľa ľudí. Všetci museli z bezpečnostných dôvodov prejsť detektormi kovov. Pre hostí a prítomných bol pripravený špeciálny priestor s výstavou vojenskej techniky, rozmiestnené rôzne stany s jedlom, stoly a lavice, nainštalované dve obrovské obrazovky, aby každý dobre videl prejavy predstaviteľov vlády, organizácií, atď. potom koncert.
Z 2. svetovej vojny tu boli dve poľné kuchyne. Na guláš sme museli čakať v rade, ale stálo to za to! Bol veľmi chutný! Samozrejme, službu vykonávali vojaci v dobových vojenských uniformách.
Plocha, kde sa ľudia nachádzali, bola bažinatá, no organizátori ju starostlivo zasypali drevnou štiepkou, takže tam nebola žiadna špina. A vôbec, čo sa týka bezpečnosti a poriadku, všetko bolo urobené maximálne dobre!
Teraz chcem písať o ľuďoch. Po prvé, veľa ľudí prišlo osláviť 80. výročie prielomu na Dukle. Tam ste mohli stretnúť ľudí všetkých vekových kategórií: starších, mladých aj deti. Bolo tu veľa detí a vnúčat tých, ktorí tu bojovali. Bolo tam veľa priateľských pozdravov, rozhovorov a spomienok.
Podarilo sa mi urobiť veľa fotiek, o niektoré sa tu s vami podelím. Zostali sme tam 4 hodiny. Videli sme veľa zaujímavého. Bol však čas vrátiť sa domov.
Áno, na Dukle je čisto, ticho a je dobre udržiavaná. Žiadna krv, žiadne krátery po granátoch, žiadni zranení, žiadni mŕtvi. Nie sú tam žiadne výkriky, svišťanie guliek a výbuchov bômb. Je ticho a SPOMÍNANIE. Je tu veľká túžba žiť v mieri a chrániť svet! Zaznelo to v prejavoch, zaznelo v dôstojnom tichu tisícok ľudí, ktorí prišli na Duklu.
Odišli sme a oslava pokračovala. Deti sa hrali na pamätníku T-34. A ja som si pomyslela, že ako je dobré, že sa deti hrajú na tanku, nech sa naše deti a vnúčatá o vojne dozvedajú len v múzeách a pamätníkoch! Nech ľudská pamäť nikdy nezabudne na nezlomnosť a hrdinstvo obrancov mieru a nech nás ochráni pred vojnami a ničením!
Odchádzali sme a v nekonečnom prúde sa oproti nám neustále blížili rady áut. Ľudia sa ponáhľali na Duklu. Je úžasné, koľko ľudí v autách, autobusoch, bicykloch a motocykloch sa snažilo dostať na oslavu 80. výročia prielomu v Duklianskom priesmyku! Ďakujem vám ľudia, že ste si spomenuli!
A posledný, ale veľmi pozoruhodný moment: cez oblaky vyšlo slnko a na oblohe sa vznášal klin žeriavov, obyčajných, nie bielych. Hovorí sa, že toto sú duše mŕtvych vojakov. PAMÄTÁME SI VÁS!

avtor článku a fotografií Oľga Goch