e306971s-1920

„Rebjááátááá!!! Konéééc vojnýýý!!!“

06.05.2020 / Aktuality » Deň Víťazstva

„Ako som sa dostal k odboju? Mal som to v rodine. Rodičia (obec Jakubany, v okrese Stará Ľubovňa) ma tak vychovali. Keď vstúpili na naše územie Nemci, tak sme bez presvedčovania išli prispieť, aby odišli. Ak nie dobrovoľne, tak aj bojom“, povedal na samom začiatku nášho rozhovoru bývalý červenoarmejec doc. JUDr. Ján Chudík, CSc. „S vedomím rodičov som vstúpil do partizánskej brigády A. V. Kvitinského (v skupine Gottwald) na Levočských vrchoch. V povstaní som sa otrávil hubami a po príchode frontu sme viacerí vstúpili do Červenej armády. No a po krátkom výcviku v poľskej Rabke sme boli štandardne zaradení na front.“

Ako regulárny červenoarmejec?
– Áno, vtedajším pomenovaním som bol „krasnoarmejec“ 4. ukrajinského frontu. Moja bojová dráha skončila 6. mája 1945 pri Ostrave, kde som bol ranený, že mi zostal kus železa priamo pri srdcovom obale.

Máte ho tam stále?
– Dnes už nie. Spočiatku sa to akosi zhojilo. Keď ma po vojne odviedli na vojenčinu do Tábora, tak som im oznámil, že som vtedajším termínom „vojnový poškodenec“ a tak ma poslali do vojenskej nemocnice v Českých Budejoviciach. Tam pri rontgene hovorí lekár kolegovi: „Heleď, pojď se tady podívat, vono to pulzuje se srdcem!“
Črepinu som nosil do roku 1957, kedy sa už robili operácie na kardiológii. Až vtedy mi ju vybral profesor Šiška. Neskoršie sa mi pri nejakej príležitosti zveril, že o tom aj publikoval. No a keď som bol asi pred tromi rokmi na chirurgii na Kramároch, tak mi lekár sám od seba hovorí: „A viete, že máte ešte jednu črepinu v pečeni?“
Okrem toho mám poranenú aj ruku (a ukázal dve miesta na ruke). Profesor Demjan mi aj odtiaľ vybral kus železa, pretože mi to už robilo naozaj vážne problémy. A tento prst (ukazuje ukazovák ľavej ruky) je pozošívaný, takže v porovnaní s ostatnými je menší i tenší. Následky cítim stále. Ak ide zmena počasia, musím si ho pohladkať.
A iba mimochodom, z môjho družstva sme sa konca vojny dožili len dvaja!

V nemocnici vo vtedajšej Moravskej Ostrave som zažil ešte jedno napätie. Chýlilo sa k večeru, zotmievalo sa, keď sa spustila streľba. Do izby vbehol vzrušený vojak a hovorí: „Naverno Nemci oboronu prorvali!“
Streľba sa zosilnila a človek si môže myslieť len jedno. Že je to pravda, že Nemci prídu a urobia, čo budú chcieť. Po chvíli vbehol iný vojak a kričí: „Rebjááátááá!!! Konéééc vojnýýý!!!“

Kedy ste sa vrátili domov?
– Ako vojak Červenej armády až koncom novembra 1945.

Čiže ako „krasnoarmejec“ ste sa s Červenou armádou vrátili do Sovietskeho zväzu?
– No áno, ako vojak. Predsa som nemohol… Navyše takých, ako ja, bolo v našom fronte, najmenej šesťdesiat.
Zaujímavosťou je, že mnohí moji spolubojovníci boli nasadení aj proti Japoncom. Vrátane Slovákov, ktorí sa domov vrátili až po dvoch, troch rokoch. Mňa to obišlo práve kvôli tomu zraneniu.

Vráťme sa k vašim bojom. Kde ste bojovali v SNP?
– Na východnom Slovensku. Chodili sme mínovať, robili sme prepady… skrátka, taká normálna partizánska robota.
Iné by som chcel povedať. Že nikto, kto sa vojde do nejakej ozbrojenej zložky, či už medzi partizánov alebo vojakov, nie je ochránený, aby nezomrel v prvej minúte boja.

Prezradím vám aj niečo osobné, hovorí Ján Chudík s úsmevom.
Do každého boja som šiel s presvedčením, že nie som taký zlý, aby ma to trafilo.

Všetci stále hovoria, že „padlí hrdinovia“. A tak si hovorím: ja som predsa nepadol, tak aký hrdina?

Čo sa týka mladých. Rád si spomínam na istého Piňkova z Odessy, ktorý nám najmladším dával neoceniteľné rady:
„Chlapci, berte si (do boja) viac patrónov a menej chleba. Lebo ak si zoberieš veľa chleba, tak s chlebom aj zahynieš!
„Ak sa kryješ stromom, vždy strieľaj len z jeho pravej strany, nech si ochrániš srdce!“
„Neboj sa strely, ktorú počuješ! Tá ti už neublíži. Obávaj sa tej, ktorú nepočuješ!“
Materialy pripravili Vladimír Mikunda a Natalia Yadryshnikova (Bratislava).

jan-chudik-a-cervenoarmejci-v-ba-2013na-vyslanectvejan-chudik-portretchudik-a-jadryshnikova