Fotodokumentárna výstava „Nepodlieha zabudnutiu“ v meste Martin

Na Slovensku sa konajú spomienkové podujatia k Medzinárodnému dňu pamiatky obetí fašizmu

Fotodokumentárna výstava „Nepodlieha zabudnutiu“, časovaná
ku Dňu pamiatky obetí fašizmu otvorili v meste Martin v Žilinskom kraji 19. októbra.

Expozíciu pripravila Ruská historická spoločnosť, Nadácia História vlasti a Federálna archívna agentúra a zorganizovali ju Ruský dom v Bratislave, vedenie oddielu Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Martine, predstavitelia Matice. Slovenska. Výstava prináša listinné dôkazy o zločinoch nacistického režimu a materiály vypovedajúce o procesoch s fašistickými zločincami.
Podpredseda Zväzu protifašistických bojovníkov v Martine Jozef Petraš vo svojom príhovore poznamenal, že Deň pamiatky obetí fašizmu je dňom, v ktorom si pripomíname desiatky miliónov ľudí, ktorí zomreli v dôsledku akcie gigantického, protiľudského, dobre premazaného systému. Ide o milióny vojakov, ktorých proti sebe tlačili fašistickí pohlavári, no ešte viac – o mŕtvych civilistov, ktorí zahynuli
pod bombami, v koncentračných táboroch, od chorôb a od hladu – zdôraznila to riaditeľka Ruského domu v Bratislave Elena Epišina,že ideológia ničenia národov sa zrodila v jednej z najrozvinutejších krajín Európy a jej cieľom bolo zničenie všetkých, ktorí
nepatril k národu, ktorý sa považoval za dominantný. Dnes je veľmi dôležité hovoriť o obetiach fašizmu nielen v deň ich spomienky, moderná mládež by sa nemala báť poznať a premýšľať o udalostiach, na ktoré sa nedá zabudnúť.
Materiály výstavy budú vystavené v ďalších mestách regiónu Žilinského kraja.

Dojmy od návštevníkov výstavy:
Bolo to zaujímavý a veľmi silný zážitok – útržok z histórie, ktorá sa žiaľ stala.
Ani vo sne nenapadlo ako veľmi bola doba ťažká.
Donútilo ma to zamyslieť sa, ako veľmi si máme vážiť to čo máme..
Ľudia nemali ani čo do úst vložiť… bol hladomor vytláčanie a prenasledovanie židov, bolo na každodennom poriadku.
Je to pre nás nepredstaviteľné aká anarchia to musela byť.
A bezhraničný strach jeden o druhého .Vlastný blízky sa k sebe otáčali chrbtom a strach nahradil každodenný chlieb. Nenávisť a nevedomosť sužovali celé dekády ľudí.
Sila myšlienky ktorá trápila obyvateľov každý deň.
Chveli sa, že raz príde ich čas … Koncentračné tábory vrhali plamene horiacich pecí, samé mŕtvoly..
Každý vedel, že sa niečo deje, že im osud ďalším časom neprispeje …
Peter Mihalík

Na výstave sme videli fotky z koncentračných táborov. Fotiek bolo veľmi veľa na nich boli obesený ľudia, listy ktoré im prišli, hladujúce deti…
Na jednej z fotiek bol list, ktorý dostali ľudia s pozvánkou. Bolo tam napísané, aby si zobrali len to najpotrebnejšie a drahé veci. Ľudia nevedeli do čoho idú.
Po týchto informáciách a fotkách by som nikdy nechcela zažiť vojnu, nikdy by som nechcela aby ľudia s mojej rodiny a kamaráti šli na vojnu. Nechápem ako sa v ľuďoch berie toľko nenávisti k druhým. Nikdy by som nedokázala len tak zabiť nevinného človeka. Nedokážem pochopiť ľudí čo to zvládli a nie ešte tých čo im to prišlo normálne. Neviem si predstaviť seba vo vojne.
Viktória Zeleňáková

Na základnej škole sme sa mnohokrát rozprávali o druhej svetovej vojne a jej následkoch, no žiadna prednáška učiteľa vo mne nezanechala taký pocit ako výstava “Nikdy nesmieme zabudnúť”. Výstava mi poskytla informácie, ku ktorým som sa nikdy predtým nedostala a keď som videla priložené fotografie o následkoch druhej svetovej vojny, zanechalo to vo mne istý pocit. Pocit ľútosti z toho, akými hrôzami si museli ľudia v tej dobe prejsť a koľko ľudí v druhej svetovej vojne zaplatilo životom. A taktiež pocit vďačnosti za to, že nič podobné sa mi nestalo a dúfam, že ani nestane. Táto výstava zaručene zmenila môj pohľad na druhú svetovú vojnu.
Svetlana Kundláková

Na výstave sme videli obrázky z obdobia 2. svetovej vojny. Nachádzali sa na nich dospelí ľudia aj detí v koncentračných táboroch. Povedali im nech si zoberú len najpotrebnejšie veci, preto že idú za robotou. Nevedeli čo ich naozaj čaká. Na fotkách boli ťažko pracujúce detí aj dospelí. Ľudí, ktoré mali zdravotné problémy zastrelili hneď pri prvej príležitosti. Taktiež bolo vidieť kde spávali a aké práce vykonávali. Našťastie je už toto kruté obdobie za nami a dúfam že sa história nebude opakovať.
Timea Muráriková

Devätnásteho októbra sme boli s pani učiteľkou Vladimirovou na výstave „Nikdy nesmieme zabudnúť“, ktorá sa konala v kine Moskva. Výstava bola o hrôzach Druhej svetovej vojny alebo teda Veľkej vlasteneckej vojny.
Po príhovore organizátorov a slávnostnom otvorení výstavy sme si ju začali prezerať. Výstava sa skladala z 30 stojanov zo sklenenými rámami. V každom jednom ráme sa nachádzala spracovaná konkrétna hrôza. Boli spomenuté koncentračné tábory, politický väzni, ale aj čo sa dialo s deťmi a postihnutými, či ničenie majetkov.
Všetko to však bolo prezentované len zo strany fašizmu. To v nás vyvolalo diskusiu. Začali sme teda so spolužiakmi preberať túto tému. Rozprávali sme sa o tom čo robil fašizmus, čo robil komunizmus, prečo na výstave nie je spomenutý aj komunizmus. Rozmýšľali sme nad tým čo by sa dialo v tejto dobe s nami. My ako umelci, študenti, niektorí z nás členovia LGBT komunity sme si začali uvedomovať aký dopad by mal takýto režim na nás a naše rodiny.
Nie som si istá či sme si odniesli z tejto výstavy množstvo nových poznatkov, ale som si istá, že v nás táto výstava vyvolala chuť diskutovať o problémoch minulosti ale aj súčasnosti. A to bolo cieľom, či nie?
Dorota Uhríková